Stano Mičev

Kultúrnou politikou sa zaoberám viac ako dve desaťročia. Musím však konštatovať, že nič mimoriadne sa za toto obdobie neudialo. Áno vznikli fondy, ktoré napríklad rozhýbali audiovíziu, vznikol fond pre umenie, ale v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva sme zostali pred pootvorenými bránami. Existujúca štátna kultúrna politika je len na papieri a bez zjavného finančného krytia je nám úplne na nič.

Ako som už niekoľkokrát napísal ministerstvo kultúry úplne rezignovalo na metodické usmerňovanie organizácií, ktoré nie sú v jeho zriaďovacej právomoci. Práve preto na VÚC existuje niekoľko koncepcií riadenia kultúrnych inštitúcií. Nie, nenavrhujem žiadny diktát, ale ochrana kultúrneho dedičstva sa dá usmerňovať aj inými ako direktívnymi formami alebo tak ako je to dnes – nechať ju napospas. Ministerstvo kultúry je tu aj na to, aby metodicky pomáhalo vyšším územným celkom alebo obecným samosprávam pri rozvoji kultúry. Napríklad aj jasnou a zámernou podporu zmysluplných kultúrnych aktivít. Organizovanie pravidelných porád so zriaďovateľmi, vedením kultúrnych organizácií v regiónoch, by malo byť jedným z cieľov ministerstva kultúry.

Ak myslíme vážne realizovanie zmysluplnej kultúrnej politiky, mali by sme sa vážne zamyslieť nad vstupom do kompetenčného zákona. Spolupráca s cirkvami podľa môjho názoru nepatrí na ministerstvo kultúry. Činnosť cirkví je širokospektrálna a kultúra určite nie je ťažiskom ich práce. Je jasné, že spoluprácu s cirkvami by mal zastrešovať úrad vlády. Takto to aspoň vidím ja. Na druhej strane je tu rezíduum z minulého režimu – archívy patria rezortu vnútra. Nevidí sa Vám to ako nezmysel? Dokonca aj v toľko kritizovanom Rusku patria archívy pod ministerstvo kultúry a to aj vojenské archívy alebo archív NKVD. Prechod kompetencií v oblasti archívov na ministerstvo kultúry by mal byť skoro tri desaťročia od roku 1989 už samozrejmosťou. Aj preto, aby sa kultúrne dedičstvo postavilo na vlastné dve nohy.

A na záver ešte poznámka do vlastných radov. Neexistuje metodické riadenie ochrany kultúrneho dedičstva. Pri všetkej úcte Slovenské národné múzeum fakt nemá dostatok kapacít, aby túto úlohu plnilo. Má dosť starostí samo so sebou. Zaslúžilo by si reformu, pretože v tejto podobe je neriaditeľné. Malo by sa vytvoriť klasické SNM s historickou, prírodovednou, archeologickou a hudobnou zložkou a tu by bol priestor aj na metodické centrum (aj keď v tomto prípade by som osobne uprednostnil samostatnú organizáciu zriadenú ministerstvom kultúry). Navrhol by som tiež zriadiť samostatné Múzeum národnostných kultúr a Štátnu správu hradov a zámkov. Táto myšlienka nie je nová, chýba však odvaha na jej realizáciu.