Stano Mičev

Naozaj neviem, či sa dá napísať niečo nové o 8. máji 1945, o konci 2. svetovej vojny v Európe. Vieme, že koniec vojny to ešte nebol. Stále prebiehal konflikt v Pacifiku, ktorý tragicky vyvrcholil v Hirošime a Nagasaki, aby bol zavŕšený vstupom Sovietskeho zväzu do tohto konfliktu v Číne a podpísaním kapitulácie Japonska 2. septembra 1945. Až potom nastal pokoj zbraní. Ľudia boli presvedčení, že zmĺknu navždy po tomto krvavom konflikte so skoro 60 miliónmi obetí a neuveriteľným utrpením civilného obyvateľstva. Zakončeného dvomi atómovými hríbmi, ako jasnou výstrahou kam by ľudstvo doviedol nový globálny konflikt.

Je tragické, že aj po tomto konflikte gigantických rozmerov, kde stroje a bomby aj keď riadené ľuďmi mali dominanciu nad živou silou, kde masové bombardovanie civilných cieľov bolo prezentované ako jeden z hlavných princípov na psychické zlomenie obyvateľstva, bolo možné opätovne myslieť na vojenské riešenie politických záujmov. Od konca 2. svetovej vojny bolo na svete bezpočet regionálnych konfliktov pri ktorých zahynuli milióny ľudí. V mene čoho? Dá sa demokracia nastoliť násilím? Určite nedá. Dá sa diktátorský režim udržať násilím? Tiež len dočasne. Akoby sme boli nepoučiteľní. Namiesto podania si ruky tasíme ako na divokom západe. Sme nepoučiteľní. Osud Guerniky, Lidíc, Oradur sur Mer, Chatyne, Dráždaň, Nankingu, Hirošimy a Nagasaky, Ostrého Grúňa a Kľaku, Kališťa, Nemeckej, Kremničky… Môžete si doplniť napríklad názvy 105 vypálených obcí a 211 masových hrobov na Slovensku, alebo skoro 1 800 obcí a miest v Grécku, alebo viac ako 2 000 v malom Bielorusku. Milióny drobných ľudských tragédií a mnohé celonárodné tragédie. Prečo? Lebo nacionalizmus. Nie nehovorím o vlastenectve. Hovorím o národnej nadradenosti rádoby vyvolených, o náboženskej neznášanlivosti a samozrejme o chamtivosti zbrojárskych firiem v pozadí. Naozaj potrebujeme dvíhať neustále výdavky na zbrojenie? Načo? Ak sa zbrane vyrábajú bude ich treba vyskúšať a použiť. Veď načo by inak boli? A čo hladujúci vo svete? Čo zdravotníctvo, školstvo, veda a kultúra? Nie je lepšie spoznávať sa a vymieňať si názory? Tolerovať sa a rešpektovať? Nehľadieť na seba cez prsty?

Boje na území Československa prebiehali ešte aj po 8. máji 1945. Ešte aj po tomto dátume tu mala Červená armáda svojich padlých, podobne aj Rumuni a naši vojaci. Pokoj prichádzal pomaly, akosi plazivo. Republiku čakali ešte ťažké časy. Ale bol tu koniec nacizmu a fašizmu. Na konci roku 1945 naše územie opustili všetky jednotky osloboditeľských armád. Budovateľské nadšenie rokov 1945 až 1947 naozaj podnietilo množstvo ľudí. Bolo potrebné znovu postaviť obytné domy, fabriky, obnoviť železnice a cesty. Do toho všetkého znova zasiahla geopolitika, ktorá viedla k studenej vojne. Ocitli sme sa v bipolárnom svete, ale… Bezmála 75 rokov rokov nevieme našťastie, čo to je vojna, aj keď sme k nej boli párkrát veľmi blízko. A to je výsledok 8. mája 1945. Vráťme sa v spomienkach k tomuto dňu a uvedomme si koľko zbytočných obetí bolo, kým ľudia dospeli k tomuto dátumu. Privoňajte k vetvičkám kvitnúceho orgovánu, ktorý vtedy vítal osloboditeľov.